34.kapitola II.

19. března 2009 v 20:10 | passia |  Cesta k spomienkam
Tak je to tu. Dlhoočakávaná kapitola. Zdá sa mi nejaká divná. Vlastne tam furt len obkecavam tie isté veci dookola, ale som rada, že som zo seba aspoň niečo dostala, takže to dlabem. No za ten koniec ma asi zabijete, ale neberte to moc tragicky. Dala som na koniec aj videjko od Linkin, keď už mi tak pomohli, aj ked sa tam možno miestami nehodí, ale je úžasná. Linkin Park go!

"Candersová aspoň drž hubu! Je to len tvoja vina, že tu ešte trčíme! Kvôli TEBE prehráme!!!" S pootvorenou hubou som sledovala Bellu, ktorá predo mnou soptila. V hlave akoby mi zrazu preplo.

Kvôli mne?



Akoby sa v mojej mysli otvoril nejaký príklop a do môjho mozgu začali prenikať myšlienky, ktoré boli predtým zatvorené. Skryté za hmlou, kde mali pekne aj ostať. Boli to spomienky, na ktoré som si zakázala myslieť, lebo ma zrážali na kolená.
Prekvapene som zažmurkala. Snažila som sa ich zahnať, ale už bolo neskoro. Začala som dýchať zrýchlene bez toho, aby som si to uvedomovala. Pred očami sa mi mihali pohľady mojich kamošiek.
Irinina chladná tvár so znechutene nakrčeným nosom. Ivanine slzy. Anastasijin vzpurný výraz. Violetin skúmavý pohľad. Zmätená Pavlina.... Rayina bolesť. Moja bolesť... Naša bolesť. A nakoniec vražedný vlkolak pripravený zabiť ma.

Bolestne som sa nadýchla. Slzy som mala na krajíčku. Ešte som nebola pripravená na tieto spomienky.

Zavrela som oči a plne som sa sústredila nato, aby som myšlienky vytlačila. Stále som pred očami videla veci, ktoré som nechcela. Dýchala som zhlboka a automaticky som z vrecka vytiahla fľašu s vodkou. Kopla som časť do seba a bola som rada, že som si zobrala niečo poriadne silné. Tak som sa mohla aspoň nachvíľu sústrediť na niečo iné ako na myšlienky, ktoré ma trápili. Sústredila som sa na postupne sa meniacu chuť na mojom jazyku. Na pocit, ktorý sa mi rozlieval hrdlom. Na pach alkoholu. Na hocičo.

Na chvíľu to zabralo, ale potom to bolo zase späť. Keď sa raz príklop otvorí už ho zase nezatvorím. Vedela som to z vlastných skúseností. To je aj dôvod prečo sa mi stále vracajú spomienky. Nejakým spôsobom sa mi podarilo narušiť to čo ich držalo a už to nejde znova napraviť. Síce to kúzlo, alebo čo tú moju amnéziu spôsobuje, so mnou bojuje, a dosť silno to vám poviem, takže sa mi nevrátila celá pamäť, ale nejaká tá štrbinka tam stále je otvorená. Darí sa mi ju zväčšiť, keď je mi niečo povedomé ako ten Maddisonin dom napríklad.
Možno keby tam nebol ten problémik s bolesťou hlavy a tak, by mi stačilo len počkať kým sa cez štrbinku vylejú všetky moje spomienky, ale toho by som sa mohla dočkať až na smrteľnej posteli a čo by som z toho mala? Žiadna pomsta by som nekonala a to by bolo proti vesmírnej harmónii. To predsa nemôžem dopustiť, či áno? Lenže to je zase len, keby tam nebol problémik.

V tej chvíli som mala ešte jeden problém. Spomienky, ktoré som nechcela znovu vidieť, ale čo by to bolo za deň, keby sa stalo niečo podľa toho, čo chcem ja? To je asi tiež proti harmónii vesmíru. Vďaka tomu som stála premrznutá niekde v prdeli v Bulharsku a snažila sa nerozrevať ako malé decko alebo niečo horšie. Niekedy som mala pocit, že mi z toho vybuchne hlava. Chcela som kričať a mlátiť okolo seba ako blázon, čo asi aj som. Ako inak by som mohla v hlave stále dookola počuť tie nechutné slová?

Kvôli tebe.

Možno si niekto z vás myslel, že to bude čosi ako zabijem ťa alebo niečo na ten spôsob, ale môžem vám úprimne povedať, že slová, ktoré víria mojou hlavou ma desia omnoho viac. Možno je to tým, že som bola mŕtva toľkokrát. Teda aspoň teoreticky.
Dobre, tým to nebude. Už keď počujem slovo smrť v spojení s mojou osobou mám v ruke bielu vlajočku a mávam tak, že vznikajú hurikány. Najskôr to bude mojimi životnými prioritami. Keď máte život ako ja je celkom jednoduché zoradiť si ich v takom poradí aký mám ja.

Peniaze? Tých mám plnú prdel a načo mi to je? Priznávam, že za niektoré moje dosť drahé veci by som sa v sekunde pobila, ale úprimne, kedy sa ja nemlátim? Okrem toho, čo nemám môžem šlohnúť. Veď, keď má niekto fakt dosť prachov nezabije ho ak si niečo z rodinného trezoru zoberie a minie na tú istú vec, aby mu ju mohli šlohnúť zase. Aspoň u mňa to tak fungovalo. Kým som bývala v Durmstrangu samozrejme.
Na Rokforte som zatiaľ nenašla nikoho, kto by mal dosť odvahy nato, aby niečo ukradol a to som v Chrabromile. Lenže tam, keby aj niekto odvahu mal buď to nepotrebuje - teda si to aspoň nahovára - alebo sa mu to zdá nesprávne. V takom Slizoline sa určite kradne jedna radosť. Ale tam si musíte dať poriadny pozor nato komu kradnete.
Doma sa tiež zrovna moc nekradlo. Ja som niekedy tete niečo šlohla, ale mne nič nezmizlo. Čo náhodou zmizlo sa aj vrátilo o to som sa vždy postarala s radosťou. Pred dvoma rokmi som Harpovi vlastnoručne vyrvala moju rozžuvanú žuvačku z krku. Odvtedy mi nič nezmizlo.

Tým sa dostávame k druhej priorite, ktorá nevedie na vrchu môjho rebríčka. Rodina. Tým nechcem povedať, že mi nezáleží na rodine. To ste si už dúfam všimli, že na mojich rodičoch mi záleží možno až moc, lenže oni sú mŕtvi. Takže rodinu nemôžem pokladať za moju hlavnú prioritu už z toho dôvodu, že proste rodinu, ktorú by som milovala nemám. Teda donedávna som nemala. Lenže o mojom vzťahu s Jane sa tiež nedá hovoriť ako o nehynúcej sesterskej láske. Tetu Sabinu by som z mojej rodiny vyškrtla hneď ako by to šlo a o ostatných členoch rodiny buď neviem, alebo by som radšej nechcela vedieť. Možno nejaký príbuzný s otcovej strany by boli fajn, ale to by som nejakých najprv musela poznať, chápete.

Ja viem, že ste už určite netrpezlivý a so zatajeným dychom čakáte nato, kedy vám poviem, čo je teda moja skutočná priorita. Viem, že určite nemáte na práci nič lepšie tak vám to konečne poviem.
Priatelia. Tramtadadá! Veľký šok to asi nebol. Čo iného by to mohlo byť, že? Jednoducho som tak nejak závislá na mojich priateľoch aj keď ako som už spomínala v Durmstrangu sa to neoplatí, ale prečo neporušiť ďalšie pravidlo. Nemyslite si, že som sa nesnažila brať vzťah medzi mnou a babami s odstupom. Jasne, že hej. To dá logiku - hlavne potom ako ma podrazila Nikolete - lenže, keď sme spolu prežili toľko vecí a ja som spolu s nimi odhaľovala všetko to okolo mojej amnézie dosť mi prirástli k srdcu. Kto by si nepripustil k telu ľudí, ktorí mu zachraňujú život? Ja som to urobila a oni tiež. Teda aspoň niektoré určite. Inak by ich tak neranila moja zrada a to je presne to kvôli mne. Oni si myslia, že to všetko je kvôli mne a možno je to aj pravda. Vždy bola všetko moja chyba. Ja som všetko posrala. Zradila som ich, ale kedy?! Keby som aspoň vedela kedy som to urobila. Možno potom by som im to dokázala nejako vysvetliť. Možno som niečo prezradila počas prípravy na turnaj. Zradila som ich, keď som hovorila o ich slabostiach, ale porušila som pritom zmluvu?
Turnaj začínam z duše neznášať! Všetko začalo presne vtedy, keď sme sa na turnaj prihlásili. Keby sa to nestalo nemala by som problémy, čo mám teraz a niekto mi ešte povie, že kvôli mne prehráme.

Ovládol ma hnev, ktorý na moje potešenie odstavil myšlienky nabok. Ako môže niekto povedať, že tento turnaj prehráme kvôli mne?! Nikto nemá právo na nič také! NIKTO mi nebude hovoriť, že som pre tento zasraný turnaj neurobila dosť!

"Je ti niečo?" Prekvapene som zažmurkala. Bola som tak sústredená na svoje myšlienky, že som si nevšimla, čo sa deje okolo mňa. Pozrela som na ruku, v ktorej som drtila fľašu od vodky a uvoľnila som zovretie.
Obzrela som sa naokolo. Vnímala som to inak ako predtým. Túžila som nájsť niečo vtipné, ale nič už mi tak nepripadalo. Všetci ma pozorovali a čakali, čo spravím. Musela som vyzerať fakt divne. Zaregistrovala, že Black drží v ruke fakľu. Vytrhla som mu ju skôr ako by sa mohol pokúsiť ju hodiť. Ešte stále som v krku cítila alkohol a to ma priviedlo na nápad. Ach som geniálna.

"Kirsten daj mi tú fakľu." Mykla som s ňou preč z Blackovho dosahu a priznávam, že mi skoro vypadla, ale to bola jeho vina. Musela som sa tváriť dosť šialene, ale bolo mi to jedno.

"Čo chceš robiť?!" Spýtal sa nedôverčivo načo som urazene zaťala zuby. Nedôverovať? Mne?!

"Uvidíš." Odsekla som detinsky a odišla z jeho dosahu bližšie k hranici pokiaľ sme mohli ísť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Krútila sa mi hlava, ale nie až tak, aby som to nezvládla. Možno trpím prehnanou sebadôverou spôsobenou tým, že som nasraná, ale doprdele v tomto som bola fakt dobrá!

"Daj to sem!" Prikázal Black, ale to mu bolo hovno platné. Podráždene som zavrčala a zubami som otvorila fľašu, ktorú som mala ešte stále v ruke. Stačilo mi nato pár sekúnd. Hold cvik robí svoje. Do úst som si naliala čo najviac a pripravila som si fakľu.

"Ježiši nevidíte ako jej to šľape? Zoberte jej to, lebo sme fakt v prdeli!" Kútikom oka som zachytila nasranú Bellu rozhodnutú zobrať veci do vlastných rúk. S škodoradostným úškrnom na tvári som nosom vdýchla, čo najviac vzduchu a vyflusla vodku, ktorú som mala v hube smerom na oheň. Vydýchla som tak prudko, že oheň nabral obrovské rozmery.
Chvíľu som nevidela nič iné iba plamene, ktoré mi ožarovali tvár. Bol to dobrý pocit vidieť, že sa mi niečo podarilo. Keď sme sa to učili vždy ma to bavilo. Ako som vravela som vtom dobrá. Dôvod? Nie je to mojím prirodzeným talentom, ktorý tam niekde určite je, ale nejakými tými zákonmi prírody. Počuli ste o tom, že oheň potrebuje vzduch? A čím viac vzduchu tým viac ohňa. Ja som vlastne niečo ako nevyčerpateľná zásobáreň vzduchu, čo sa pri takýchto veciach môže zísť. Nebudem vám klamať a tvrdiť, že moja presnosť a nie veľmi dobre vyvinutá schopnosť tento vzduch ovládať sa mi pár krát nevypomstili. Ohorené vlasy je to najmenej.
A presne to som uvidela potom ako plamene zmizli. Lenže neboli to moje vlasy, ktoré potrebovali uhasiť, ale Belline. Hystericky hučala a nevedela, čo s tým má robiť. Lily ju duchaprítomne strhla na zem, kde na ňu začala hádzať sneh a Bella prskala, vrešťala a pišťala. Nevedela sa rozhodnúť či má vrieskať kvôli vlasom alebo muklovskej šmejdke, ktorá sa jej dotýkala. Ja som sa pre zmenu nevedela rozhodnúť, či sa mám viac rehotať na nej alebo na všetkých tých ohromených tvárach naokolo.
Vyhrala to Bella.

*****
"Drž už hubu, inak ťa zabijem!" Vrieskala Bella stále dookola Bella, ktorú, ale nikto nebral vážne. Kto by tiež bral vážne niekoho z ohoreným zmetákom na hlave, z ktorého sa mimochodom ešte stále trochu dymilo.

"Hej hou...."

"Sklapni!" Vrešťala ešte hlasnejšie a dosiahla tak hlasitosť, ktorú môžu počuť iba psy.

"HEJ HOUU!!" Pridala som volume čím som Bellatrix ešte viac vytočila. Ostatní so zle zakrývanými úšklebkami pozorovali slizolinskú kráľovnú, vyzerajúcu na infarkt.

"Kurva čo to je?!" Prekvapene som pozrela pred seba a prerušila môj nádherne falošný spev. Nad nami bola napravo modrá šípka a naľavo červená.

"To si máme vybrať alebo čo?" Preboha len to nie ja som strašne nerozhodný človek. "Ideme po modrej." Zavelil Sirius čím ukončil moje nehorázne trápenie.

"Prečo akurát po modrej?" Protestovala Bellatrix zjavne nespokojná s tým, že sa má niekomu podriaďovať.

"Modrá je dobrá!" Vsunula som sa do rozhovoru a so zdvihnutou hlavou som vykročila smerom akým ukazovala šípka tejto farby. Moje nadšenie skončilo, keď som sa zvalila na zem, lebo som narazila do akejsi neviditeľnej steny predo mnou. Samozrejme všetkým ostatným sa zdalo, že to so mnou zase seklo. Keď aj oni narazili smiala som sa na nich ja. Hahahaaa. Kto sa smeje naposledy ten sa smeje najlepšie, ale čo to doprdele? Prečo narazili len baby?

"Vyzerá to tak, že sa rozdeľujeme." Skonštatoval niekto inteligentnejší odo mňa. Pobúrene som zazrela na priestor predo mnou a vraždila tú neviditeľnú prekážku pohľadom. Diskriminácia.

"To chceš ako povedať, že nám teraz velí Candersová?" Hohoho to ma nenapadlo. Nadšene som sa postavila a s úsmevom na tvári vykročila po ceste určenej pre nás.

*****


Určite ste nečakali, že keď budem veliť ja bude to terno. Ak náhodou áno musím vám s ľútosťou oznámiť, že by sa to dalo označiť skôr za prepadák. Jediné, čo ma ospravedlňuje je to, že mám v sebe nepumpované asi všetko zo zásob Durmstrangských liekov a niečo z mojich osobných zásob chlastu k tomu. Síce už časť z toho začala vyprchať, ale zďaleka to nebolo všetko. Inak by som nepadala a hlavne netyčkovala.
Bohužiaľ presne to sa dialo. To ma odsúdilo k uzavretej spoločnosti s Evansovou, čo bolo asi ešte horšie. Netrvalo dlho kým sme sa pohádali a teraz, keď sme uzavreli pomyselný mier - skôr sme sa navzájom urazili, ale jednoducho sme akurát mlčali. Čakali sme totiž na zbytok našej posádky, aby sme rozhodli, čo ďalej. Z nejakého dôvodu nenechávali rozhodnutia výhradne na kapitána.

"Čo sa deje?" Opýtala sa Kate, ktorá práve prišla.

"Most." Zavrčala som ešte stála nasraná kvôli tej hádke s ryšavou.

"No a?"

"Možno by sa to dalo obísť." Odpovedala budúca mŕtvola skôr ako som stihla niečo povedať ja.

"Nebudeme to obchádzať len kvôli tomu, že sa bojíš!" Vyprskla som. Fajn aj ja som mala všelijaké pocity, keď som pozrela na nestabilný most, silný vietor a veľké prázdno medzi mostom a jazerom, ktoré bolo pod ním, ale obchádzka by nás zdržala.

"Len sa hraj na superhrdinku Kirsten, ja si aspoň priznám, keď mám strach." Odfrkla červenovláska nad čím som neveriaco pokrútila hlavou.

"Toto je asi prvýkrát, čo si si to priznala a aj teraz som ti k tomu dopomohla." Lily zvraštila obočie a zaškrípala zubami.

"Aspoň raz Kirsten. Koľkokrát si to urobila ty?"

"Prestaňte!" Zavrešťala Madison, ktorú ako nám už predtým oznámila chytala migréna. Z nás.

"Ja cez ten most nepôjdem." Povedala hneď Evansová, aby bolo jasné, že ju budem musieť ovaliť, zviazať a ťahať, čo bude fakt veľký problém. Medzitým ako sa ostatný dohadovali som sledovala stopy v snehu. Žiadne nešli okolo, čo mi bolo jasné už dopredu. To iba mi tu vystojíme dieru kým sa rozhodneme.

"Durmstrančanky išli cez most. Keď pôjdeme okolo stratíme príliš veľa času. Už aj tak majú náskok." Pozrela som priamo na Lily, ktorá mala zase zaťaté zuby. Nastalo ticho, keď sa všetci rozhodovali.

"Fajn. Poďme cez most." Rozhodla Sarah. Spokojne som pokývala hlavou a urobila prvý krok. Nemusím vám hovoriť, že som cítila veľké zadosťučinenie, keď som kútikom oka zbadala červenú hrivu, ktorá išla nerozhodne až posledná.
Po moste sa muselo ísť opatrne. Celý čas som mala nepríjemný pocit v žalúdku a vietor, ktorý most rozkýval ešte viac to zhoršoval. Kvôli hmle som videla len meter pred seba a to na mňa tiež pôsobilo všelijako. Žiadny strach. Toto nebol strach, ale blbý pocit od žalúdka jasné. Chcete zase pripomenúť, čo všetko dnes prechádza mojím zažívacím systémom?
Predomnou sa konečne začali rysovať obrysy konca mostu a už som chcela skákať nadšením, keď som pocítila trhnutie a most na ľavej strane o trochu klesol. Vtedy to bol strach, čo som cítila. Stihla som len zalapať po vzduchu a ľavá časť mostu sa odtrhla úplne.
Letela k zemi vydesená na smrť. Kričala som a v silnom popude sebazáchovy a dôsledkom adrenalínu sa mi podarilo pravou rukou zachytiť časti mostu, ktorá bola stále pripevnená k pevnej zemi. Myslela som, že som z najhoršieho vonku.
Nemusela som čakať dlho a moja teória sa ako vždy ukázala ako nesprávna. Pretrhlo sa aj pravé lano a ja som sa zrútila na zľadovatené jazero podo mnou, ktoré prasklo.

Pohltila ma voda taká ľadová, že som cítila ako mi tuhne krv v žilách a telo mi mrzne do divného kŕčového stavu. Čas, ktorý predtým ubiehal tak rýchlo sa spomalil na minimum. Sledovala som bubliny vzduchu vychádzajúce z mojich úst ako sa vynárajú až na hladinu. V panike som sa snažila nadýchnuť. Dostať vzduch naspäť do pľúc. Žiť a bojovať. Vedela som, že je to celé zle, lebo to bolo rovnaké. Hlavne kvôli tomu ma to tak desilo.
Od strachu som bola ako paralyzovaná. Nemohla som sa hýbať, len som klesala ku dnu. Načo sa pokúšať kopať nohami, keď viem, že neviem plávať. Je to zbytočné. Aj tak to skončí rovnako.
Vlasy mi povievali okolo tváre a ruky som mala zovreté. Sledovala som ako pomaly umieram. Videnie sa mi zahmlievalo. Vedela som, že zachvíľu omdliem. Presne ako vtedy. Ako v mojej nočnej more a najdesivejšej spomienke zo všetkých. Vymieňali sa mi dva obrazy. Identické obrazy pripomínajúce iba smrť.
Už je mŕtva. Moja mama už je mŕtva vtedy aj teraz a odpoveď nato, kto ju zabil mám na dosah. Keby som nemala strach tešila by som sa, ale takto mám pocit, že skôr ako sa utopím mi exploduje srdce. Keby som nebola pod vodou plakala by som, ale takto moje slzy boli iba ďalšou kvapkou vody, ktorá ma desila. Kričala by som keby to nebolo zbytočné. Nikto ma nepočuje. Mohla by som kričať aj tak, aby som uvolnila moju bolesť, ale tá zachvíľu skončí. Už len chvíľu a strach, beznádej aj bezmocnosť budú len ďalšia nočná mora.
Stačí len chvíľa. Ktovie, čo sa so mnou stane potom, len nech je koniec. Nech môj strach zase zmizne. Už len chvíľu! Ukľudňovala som sa až kým som neomdlela úplne.

Ale môj strach nezmizol, lebo ten ma máta aj keď nie som pri vedomí. Zmizol až keď som uvidela tie oči. Poznala som ich. Otcove oči na mňa hľadeli a ja som sa mohla schúliť v niečom náručí s pocitom, že niekto sa o mňa bál. Videla som strach, ale nebála som sa, lebo som nebola sama. Konečne. Našla som, čo som hľadala.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú AUTP máte najradšej?

Kirsten 84.6% (22)
Maddison 0% (0)
Jordan 0% (0)
Amber 0% (0)
Grace 0% (0)
Jane 3.8% (1)
Lainey 0% (0)
Raya 0% (0)
Pavlina 0% (0)
Violeta 0% (0)
Irina 3.8% (1)
Iná(kerá?) 7.7% (2)

Komentáře

1 Dada Dada | Web | 20. března 2009 v 8:00 | Reagovat

super...hoci ten koniec je dosť napínavý... waaaa... sa nebudem môcť v škole sústrediť... ach jaaj ale som zvedavá na pokračko :D

2 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 20. března 2009 v 14:02 | Reagovat

no...a ja že čo je s tebou...Boha.....vieš čo to bolo? si o sebe mohla dať vedieť....ale dobre no...ja to predycham....ide o to, že som sa tešila na novú kapitolu...ale som v prdeli, lebo neviem ako sa skončí...super, nie? sakra mohla by si pls napisat nocvu kapitolu, nech viem na com som?

3 tonks tonks | Web | 20. března 2009 v 17:07 | Reagovat

oh my merlin! je mŕtva, nie je mŕtva? bude žiť, nebude žiť? padli do vody aj zvyšné? ... hlavou mi prúdi hrozne veľa otázok a ja na ne neviem odpoveď...

toto bol preukrutne dobrý návrat s druhou polovicou kapitoly... pri niektorých častiach som ani nedýchala a moje oči samovoľne skákali z riadku na riadok... passia, ak sa znovu stratíš na dlhú dobu preč, tak asi zinfarktujem...

ešte raz: nádherné!!!!

4 Hannah x) Hannah x) | Web | 20. března 2009 v 21:52 | Reagovat

Páni, to si děláš srandu Pass! To si ze mě normálně děláš prdel, či co? Jako tohle je nějaká poslední kapitola? Jako konec cesty ke spomínkám? Sama tomu nevěříš... To ne... Kapitola byla nádherná. Naprosto dokonalá. Taková Kirsten se mi líbí nejvíc. A ten konec byl tak geniální. Naprosto úžasný, i když absolutně nechci, aby byl konec. Ale ten Linking park tam seděl naprosto dokonale. Opravdu. Ježíš, ta kapitola byla tak úžasná. Eště furt to rozdýchávám... Nečetla jsem komentáře přede mnou, abych mohla s některými souhlasit. ale vím, že si jednině přeju další kapitolu, hodně rychle Pass. Nebo se zcvoknu... HODNĚ rychle... Doufám, že ten Linking park tě popožene. A že bude další kapitola v hodně dohledný době. No nic, měj se... Já jdu číst Stmívání. Už zase... Ave. ^^

5 Hannah x) Hannah x) | Web | 20. března 2009 v 21:56 | Reagovat

Víte, co by mě zajímalo? Proč já u toho Linkin parku píšu pořád to "g". asi to bude reflexem, když vidíš koncovku in... tak automaticky doplníš "g"... Jsem fakt neskutečná... Linkin"g" park...Jáj... A ještě jsem to tam napsala dvakrát... :D Se řechtám, jak pátý kolo u vozu...

6 CajushHP CajushHP | Web | 21. března 2009 v 12:51 | Reagovat

Priznam sa.Tu pesnicku od Linkin park moc nemusim....

Alekapca super:D

7 miriela miriela | Web | 23. března 2009 v 22:55 | Reagovat

juj som trochu dosť chorá tak mi to moc nemyslí, ale teda po tejto kapitole by mi to asi nemyslelo bez tak akože takáto zmätená som už dávno nebola, skvelé myšlienkové napätie ťahajúce sa celou kapitolou, síce som moc nepochopila to s tým ohňom a vodkou že načo to robila, ale to je jedno, ach ten pád, jaj chúďa, nechcem, aby umrela, ale na druhú stranu by som jej už aj dopriala pokoj, jajaj, chce to pokráčko, jednoznačne :)

8 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 31. března 2009 v 14:59 | Reagovat

jeeej...new design...strasne moc pekny moja

9 CajushHP..SB CajushHP..SB | Web | 1. dubna 2009 v 12:22 | Reagovat

Jheej.Mas novy design.Uplne skvelyyyyy

10 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 3. dubna 2009 v 13:56 | Reagovat

♥♥♥♥♥♥*..Já..*♥♥♥

♥♥♥♥♥*..Mám rád/a *

♥♥♥♥*..Své ♥ SB ♥ proto *

♥♥♥*..Jim toto přání věnují *

♥♥*..Svou lásku, úctu a něhu jim *

♥*..Vyjadřují * ♥♥♥♥♥ *

♥♥*..Díky ti moje ♥ SB ♥ , *

♥♥♥*..Že chodíš na můj blog *

♥♥♥♥*..Tak za všechno ti děkůjí *

♥♥♥♥♥* ..Prosím zůstáň moje ♥ SB ♥ *

♥♥♥♥♥♥*..Přějí ti krásné dny plné pohody *

☺☻☺ * ♥☼♥ * ☺☻☺ Pošlí to všem svým ♥ SB ♥ za to, že jste ♥ SB ♥ a že jste radí spolů v ♥ SB

11 Selene Selene | Web | 9. dubna 2009 v 18:44 | Reagovat

no brutal...no wow....no to bolo napinave....som zvedava na pokracko

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama