35.kapitola I.

16. června 2009 v 22:30 | passia |  Cesta k spomienkam
Nezdá sa vám to naozaj som tu s novou kapitolovou. Zatiaľ len prvá časť, lebo druhú ešte musím dokončiť, ale už som skoro na konci. Nechce sa mi to celé čítať, takže je to možno trochu divné a ešte to prepíšem, ale snáď sa vám to bude aspoň trochu páčiť. Venujem všetkým, ktorí na túto kapitolu tak dlho čakali. Ospravedlňujem sa za to, ale mala som spisovateľskú krízu, málo času, stresy a raz za čas som bola aj chorá. Aj na zajtra by som sa mala učiť fyziku, ale dlabem nato jak ste si asi všimli.Užite si to a modlite sa za mňa. Uf už neviem, čo viac dodať už mi to moc nemyslí, tak sa asi vykecám pri druhej časti. Dúfam, že ju dokončím zajtra. Tak komentujte, kochajte sa mojou prítomnosťou a modlite sa, aby ste tu videli druhú časť čoskoro.
Ps: Tak čo jaké bude vysvedčko?

.....



To čo sa dialo pre mňa nebolo nič nové. Staré známe zahmlené videnie a zvláštny pocit niekde vzadu v mozgu. Bolo to ako sen, ale stokrát živšie. Tak som vnímala moje spomienky. Aj keď som vlastne tak trochu vedela, čo sa deje, vždy som ich prežívala rovnako intenzívne ako vtedy, keď sa to naozaj udialo, lebo som nespomínala len na udalosti, ale aj na emócie. V tej chvíli bolo takmer nemožné oddeliť tie minulé od prítomných. Okrem toho sa až tak veľmi nelíšili.

Prvé čo som zaregistrovala, keď som začala ako tak vnímať a potom, čo som ak sa to tak dá nazvať vypľula vodu, ktorá sa mi dostala do pľúc, bola zmes známych aj neznámych hlasov. Bola som dezorientovaná. Cítila som ako ma zväzujú, ale bola som ešte príliš otrasená nato, aby som sa bránila. Nechápala som, čo sa deje a kde to som, ale realita ma tak povediac tresla rovno do tváre.

"Vstávaj krpaňa." Vyštekla ženská, ktorá mi predtým vrazila facku s takou rážou, že keby bola chlap asi by som mala trvalé následky. Takto som mala podľa môjho odhadu aspoň poriadne červený odtlačok jej ruky na mojom líci. Druhýkrát mi vrazila chrbtom ruky a mohutným prsteňom mi tresla rovno do zubou. V puse som pocítila krv Ak ma tá žena fackala len kvôli tomu, aby ma prebrala môže si gratulovať, ale aj keď som bola očividne hore fackala ma ďalej.

"Stačí." Chytil ju za ruku postarší muž, keď nereagovala na obyčajné slová. Spoznala som ho. Vedela som, že k nám kedysi chodil na návštevy a určite nechýbal ani na spoločenských udalostiach, na ktorých sa zúčastňovala aj naša rodina.
Ale to všetko je minulosť. Doba, keď sme sa na nejakých akciách vôbec ukazovali je dávno preč. Celý náš život sa z ničoho nič zmenil a z vplyvnej rodiny sa stala skupinka utečencov.
Dávno viem, že naše skrývanie nie je iba hra, pri ktorej si meníme mená, hráme sa na niekoho kým nie sme a na žiadnom mieste sa nezdržujeme príliš dlho, lebo chceme zase začať novú hru. Ja som pravdu pochopila, ale taká Jane nie.
Úbohá Jane príliš malá nato, aby si uvedomila, čo sa okolo nej deje. A možno som tá úbohá ja. Nebolo by lepšie žiť v naivite a neustálej hre? Aj keď Jane nikdy nemala tú hru rada. Vôbec nie preto, že by sa jej zdala divná, ale preto, že si nikdy nevedela zapamätať svoje nové meno. Nakoniec bolo výhodné, že mala také obyčajné meno, ktoré si kľudne mohla nechať a nepútalo by veľkú pozornosť.

Aj tak dúfam, že je to tak pre ňu všetko aspoň o niečo znesiteľnejšie, napriek tomu, že sme ju všetci opustili.

Zbadala som otca. Ležal bezvládne na zemi zničený a slabý. Ten pohľad ma prenasledoval, aj keď som odvrátila tvár. Začala som prudko dýchať ako som pomaly prepadala panike a zúfalstvu. Všade naokolo boli ľudia, pred ktorými som mala utekať hocikedy by som ich zbadala. Nemyslieť na nič iba na svoju záchranu. Aj keby som bola ochotná splniť tento príkaz nešlo by to a to ma hrozne ubíjalo.
Otca znovu mučili. Vždy keď som ho počula vykríknuť trhla som sa. Plavovláska si všimla moje utrpenie.
"Len sa pekne pozri." Zasyčala a podržala mi tvár tak, že som nemala šancu nevidieť, čo sa s mojím otcom deje. Surovo do neho kopali. Používali Cruciatus a iné spôsoby, ktorými mu spôsobovali ohromnú bolesť. Vtedy som to nevydržala a rozplakala som sa. Pohľad na to ako otcovi ubližovali ma hrozne ničil. Myslela som, že moja viera v to, že rodičia dokážu všetko umrela, ale teraz som cítila ako posledné zvyšky, ktoré z nej zostali zarachotili, čo otriaslo celým mojím vnútrom.
Nevedela som pochopiť, kde je moja mama. Prečo tu nie je? Prečo nás nezachráni tak ako to urobila vždy, keď otec nemohol a aj keď mohol?. Jediné vysvetlenie, ktoré som nato mala bolo, že je na mňa naštvaná a to pomyslenie ma hrozne bolelo. Toto je určite trest zato, že som nedobehla až do hradu. Za moju neschopnosť. Trestá ma tak ako to robieva teta a stará mama, ale prečo to robí aj otcovi? Prečo opustila aj jeho? Prečo? Rozplakala som sa ešte viac.

"To by stačilo!" Zakričal, po čase, ktorý mi pripadal ako večnosť, ten postarší chlapík, čo predtým zastavil aj plavovlásku. "Nemôžeme sa tu zdržiavať dlho a ak budeme pokračovať Canders nám už ani nebude schopný niečo povedať. Dáme mu pauzu a berte to ako príkaz. Všetci!" Slovo pauza bola zmena k lepšiemu. Bohužiaľ len dočasná.

"Ja s Amorym ideme po Malfoya. Možno sa nám pošťastí nájsť aj Candersovú." Naša skupinka zredla. To že plavovláska zostala s nami ma nijak nepotešilo. Mala som z nej husiu kožu. Kedykoľvek sa naše pohľady stretli desivo skrivila tvár. Naháňala hrôzu. Nebola škaredá. Práve naopak. Mala lesklé dlhé plavé vlasy, oválnu tvár s trochu zašpicateným nosom, plnými perami, skoro stále prižmúrenými ľadovo-šedými očami a špicatou bradou. Aj keď kvôli dlhému, čiernemu plášťu nebolo vidno ako je oblečená, jej aristokratické črty a nadradenosť jasne prezrádzali z akej rodiny pochádza. Aj ju som možno na nejakom večierku stretla. Možno bola kedysi rodinná priateľka, ale prebodávala ma pohľadom, ktorý vyžaroval čistú nenávisť.

"Mám pre teba návrh Cameron." Zapriadla, čo bol najprívetivejší prejav aký som u nej dovtedy zbadala. Otec nereagoval tak pokračovala a oči mala rozšírené nadšením ako dieťa, ktoré dostalo novú hračku.

"Urážaš ma, keď sa tváriš akoby si ma nepočul, ale som si istá, že to, čo ti chcem povedať, ti trochu opráši základy slušnosti." Vždy ma vytáčala tá hraná slušnosť, ktorú používali takmer všetci v mojom okolí a teraz tomu nebolo inak. Pripadalo mi to akoby človeku klamali rovno do očí. Vysmievali sa mu, lebo hrali, že pre neho znamená viac ako nulu a pritom nadšene rozmýšlali ako ho zrraziť k zemi.

"Je mi jasné, že tvoje mučenie ťa neprinúti zradiť tvoju dcéru. Ale čo keď ti poviem, že ak mi neprezradíš, kde tá druhá je vyskúšame si mučenie na tejto tu? Budeš reagovať rovnako Cameron...





Moje prebratie prebiehalo rovnako ako v mojej spomienke. Okrem toho som sa triasla od zimy aj strachu a zdalo sa mi akoby som bola hrozne ťažká. Až neskôr som zistila, že som prikrytá kabátmi a dekami, ktoré ma mali udržať v teple.

Pohľad, ktorý sa mi naskytol, keď som otvorila oči, bol presne taký ako posledná sekunda mojej spomienky. Pozerala som sa do takých istých vystrašených strieborných očí, tak podobných, že mohli byť iba geneticky zdedené.

"Nemusíš mať strach." Zašepkala Jane starostlivým hlasom.

"Už sa nebojím." Zamumlala som, aj keď som pochybovala, že mi bolo vôbec cez drkotajúce zuby rozumieť.

"Viem." Hlesla ticho a pozrela nachvíľu inam, čo ma znepokojilo. Keď sa na mňa znovu pozrela opatrne mi zotrela slzy, ktoré som si ani neuvedomovala. Dúfala som, že ostatní ich považovali, len za kvapky vody, čo kľudne mohli byť.

"Kirsten! Kirsten vnímaš ma?" Zamávala mi Lily rukou pred očami a ja som si až vtedy uvedomila, že je tam aj ona a dokonca na mňa hovorí. Pozorne ma sledovala. Keď si všimla, že som ju zaregistrovala spustila o mojom zdravotnom stave a celý čas som mala pocit akoby sa tým živila.


"Budeš v poriadku." Zakončila svoju reč asi jedinou vetou, ktorú som fakt vnímala. Aj keď tá informácia pre mňa bola asi najzbytočnejšia z celého jej prejavu, trochu ma upokojila.

Kým som ležala, ako mi rázne prikázala Lily aj keď som protestovala, zistila, som, že nie som jediná, ktorá padla do jazera. Okrem mňa to bola aj Bella a Sarah, ale ja som bola pod vodou najdlhšie, lebo som jediná nevedela plávať a vtom zmätku chvíľu trvalo kým zistili, že som stále pod vodou.
Úprimne ma dostalo ako sa o mňa starali. Možno som bola po tej spomienke jednoducho rozcitlivená, ale hrozne ma to dojalo. Uvedomila som si, že aj keď som k nim bola odporná oni ma začali prijímať medzi seba. Musela som začať rozmýšľať o niečom úplne inom aby som sa nerozplakala. Kriste, čo sa to so mnou deje?



Po nejakom čase Lily, ktorá počas môjho bezvedomia ako najschopnejšia liečiteľka prebrala velenie, uznala, že som schopná ísť ďalej. Predtým do mňa naliala niekoľko elixírov, ktoré asi zobrala pre každý prípad zo sebou. Lenže, keď som konečne chceli vyraziť, zistilo sa, že Maddison chýba.

"Hovorila, že potrebuje ísť na Wcko, ale to bolo už dávnejšie." No to by ma fakt zaujímalo, kedy zistili, že chýbam ja.

"Ona išla sama?" Opýtala som sa, a keď prikývli zamračila som sa.

"To ju tu budeme čakať alebo čo?" Spýtala sa rozladene Bella, ktorá mala za ten deň dosť dôvodov na to, aby bola podráždená. Nastala diskusia, v ktorej každý hovoril svoj názor. Využila som funkciu kapitánky a ich dohadovanie som skončila.

"Vy choďte ďalej ja sa tu po nej poobzerám." Fantastická predstava, že? Asi vám napadlo, ako môžem čakať, že ma poslúchnu, ale ja som to vážne čakala a to mi ľadová voda "prevetrala" hlavu takže som rozmýšľala čisto. Neznášam keď som naivná!

"Ja pôjdem s tebou." Ozvala sa bojovne Jane. Nespokojne som na ňu zazrela.

"Nie nepôjdeš!" Odsekla som a dúfala som, že naša debata je tým u konca.

"Nemôžeš ísť sama." Namietla a bez žmurkania mi pozerala do očí. Pohľad som odvrátila.

"Ja sa tu nestratím. Ty ma budeš zdržovať." Zavrčala som podráždene a zaťala som zuby.

"So mnou ju nájdeš skôr. Môžem ti pomôcť." To ťažko.

"Jane má pravdu, Kirsten. Nemôžeš ísť sama. Si ešte príliš slabá a neviem koľko toho zvládneš." Snažila som sa. Vážne som sa snažila, ale aj tak som nemala na výber a musela Jane zobrať zo sebou. Kto vymyslel tú zasranú demokraciu?

....


Chcete vedieť aký je to pocit byť s vlastnou sestrou osamote? Je to debilné! Odkedy som zistila kto v skutočnosti je snažila som sa ju odchytiť a teraz, keď sa mi to vlastne konečne podarilo som nevedela ako začať. Vôbec som nemala chuť sa s ňou rozprávať. Potrebovala som si ujasniť myšlienky, ktoré som mala ako splašené a jej prítomnosť mi vtom vôbec nepomáhala, aj keď bola ticho. Vadilo mi hlavne to otrasné napätie, ktoré medzi nami bolo.

"Mali by sme ísť tadeto." Skonštatovala Jane a aj keď ma prekvapovalo odkiaľ berie tú istotu nemala som odvahu niečo sa jej spýtať. Áno som zbabelec.

To, že Jane mi bude na príťaž bolo vlastne celkom naopak. Ja som bola na príťaž jej. Aj keď som sa zo začiatku cítila v pohode nakoniec bola pravda, že som ešte slabá. Po čase mi začala dochádzať šťava. Chodila som hrozne pomaly. Každý krok ma uberal o strašne veľa energie. Vydýchla som si, keď sme začuli hlasy, lebo to znamenalo, že si možno čoskoro budem môcť oddýchnuť.

"Nemali by sme volať Maddisonino meno?" Napadlo ma zrazu. Nevedela som si spomenúť na žiadny dôvod, prečo sme tak dovtedy nerobili a pritom je to docela normálny postup, keď niekoho hľadáte. Alebo nie?

"Neviem. Nie som si istá, či je to dobrý nápad." Bola som zo seba zúfalá. Myslelo mi to tiež nehorázne spomalene. Jasné, že to nie je práve najlepší nápad, keď počujeme skupinku hlasov. Mohol to byť ktokoľvek.

"Čo teraz?" Opýtala som sa po chvíli a cítila som sa pritom značne ponížene.

"Myslím, že Maddison je tam." To som vážne taká pribrzdená, že nechápem ako na to preboha došla? Je tam. Fajn je tam. Čo znamená, že je tam? Je tam sama? Je tam s niekým? Je to sakra bezpečné a bude moc od veci, keď si teraz ľahnem? Vedela som minimálne o dvoch skupinách, ktorým som sa chcela oblúkom vyhnúť. Prečo ma vôbec prekvapilo, keď sa za mnou ozvalo bulharsky: "Aká milá návšteva"


A presne toto bol ten moment, keď mi bolo jasné, že sme v prdeli. Aspoň ja určite.
Bolo mi na vracanie. Jednak z toho ako sa mi krútila hlava a potom preto, lebo mi bolo zle z majiteľky toho hlasu.

"Som si istá, že ostatní sa tiež potešia." Ostražito som sa otočila. Nikolete bola sama. Síce s malou nádejou, ale aj tak ma napadlo, že by sme ju mohli zajať a ďalej niečo vymyslieť, lenže murphyho zákon znie: "Nič nie je natoľko pokazené , aby sa to nemohlo kaziť ďalej."


"Kirsten?" Otočila som sa zase naspäť a zbadala prekvapenú Violetu a Iv. Mala som obrovskú chuť štipnúť sa do ruky, aby som sa presvedčila, že som hore.

"Počuli sme hlasy." Povedala Violeta k Nikolette a po prekvapení nezostala už ani stopa. Keď Nikolette zbadala, že medzi nami nedošlo k prejaveniu žiadnych sympatií na tvári sa jej objavil široký arogantný úsmev.

"Nehanbi sa, Kirsten. Poď sa ukázať aj ostatným." Zaťala som zuby. Pozrela na Jane, ktorá asi vôbec ničomu nerozumela, lebo sme hovorili bulharsky a kývla jej, aby išla dopredu. Nechcela som ísť prvá, lebo mi bolo jasné aké reakcie môj príchod vyvolá. Vedela som, že to ako zareagovala Violeta s Ivy bolo vlastne nadšené privítanie. Obzrela som sa, ale za mnou išla Nikolette. Naštvane som sa otočila naspäť.
Z hmly sa začali vynárať postavy. Teda skôr opačne. My sme sa začali vynárať z hmly. Podľa Janinho trhnutia sa potvrdilo, že Maddison je tam tiež. Potom som ju zbadala. Kľačala zviazaná, s krvou na tvári. Niekto si zrejme dneska dal za povinnosť rozbiť jej nos namiesto mňa a podľa množstva krvi nezostalo, len pri tom. Je vhodné byť kvôli tomu naštvaná alebo nie?

Vedela som, že môj pokus byť nenápadná bol úbohý. Napriek tomu som nenabrala odvahu ozvať sa a povedať, že sme prišli po ňu alebo nebodaj niečo typu: "Čaute dámy ako ste sa bezo mňa mali?" Nie predtým ako si ma všetci všimnú. Keď nastalo hlboké ticho, prerušované iba tichými vzlykmi, ktoré patrili Maddison vedela som, že už ma zaregistrovali.

"Nie je to roztomilé, že nás prišla Kirsten navštíviť?" Zachechtala sa sladučkým hláskom Nikolette a naschvál tak pretrhla prvotný šok, ktorí všetci preživali. Hrozne sa bavila pohľadmi mojich kamošiek, aj mňa.

"Nemala si sem chodiť! Teraz zaplatíš za svoju zradu aj tuposť!" Zasyčala Anastasija. A namierila na mňa prútik. márne by som u nej hľadala priateľstvo, ktoré medzi nami ešte pred pár miesiacmi bolo. Zase som sa presviedčala ako sa môže všetko zrazu zvrtnúť a obrátiť na ruby celý váš život.

"Počkaj!" Vykríkla Raya a vrazila do Anastasije, takže zaklínadlo ma minulo.

"Nepleť sa mi do cesty, Yankova!" Vyprskla a pokúsila sa ju od seba odstrčiť.

Nezmohla som sa na nič. Iba som dookola prosila, aby ma to nechali vysvetliť. Stále som vravela, že som ich nezradila. Pripadala som si ako zaseknutý gramofón. Aj sama sebe som prišla úbohá.

"Kirsten, už je to fakt trápne. Kto si myslíš, že ti uverí? Povedala si toho už dosť a vidíš, že to nemá zmysel, tak..."

"Drž hubu, Mascha! Nie je to tvoja vec, tak so do toho doriti furt neser!"

"Ty sklapni, Krupova! Mascha ma pravdu. Candersová furt omieľa to isté, tak čo keby nám namiesto toho dokázala na čej strane stojí?" Najprv som si myslela, že zase nedopína len mne, ale pri pohľade na ostatných som zistila, že nie som jediná. Na Daisu pozerali zmätene všetky prítomné.

"Správne. Chceš nám dokázať na koho strane si, Kirsten?" Ozvala s potešene Nikolette.

Legilimencia.
Takmer som zabudla na jej používanie. Okamžite som sa vyskúšala dostať do Nikolettinej hlavy. Vedela som, že jej obrana je slabšia ako Daisina, ale s mojou energiou som bola ako jeden neškodný bacil vo víre bielych krviniek. Nikolette sa hlasno zachechtala. Vedela, že víťazí na plnej čiare a ja len padám na hubu.

Nerozhodne som sa po všetkých pozerala. Čo vlastne riskujem? Aj keď som neverila, že Daisin návrh nebude len ďalší podraz, chcela som moje priateľky späť. Za ne som bola ochotná položiť svoj kedykoľvek aj svoj život. Gýčové, ale pravdivé. Ten, kto má skutočných priateľov to pochopí, lebo pravý priatelia sú práve tí, ktorých si ceníme viac ako samých seba.

"Chcem." Vyslovila som, najjasnejšie ako som zvládla, s drkotajúcimi zubami. Ako mi ubúdala energia bola mi aj väčšia zima. A ako sa ticho, ktoré po mojej odpovedi nastalo stupňovalo bola som zase nervóznejšia.

"Tak zabi svoju rokfortskú kamarátku." Zvolala víťazoslávne Nikolette a pôžitkársky preťahovala každú slabiku. Nevydržala som si zachovať chladnú tvár. Okamžite som pozrela na sestru a srdce akoby mi na chvíľu prestalo biť. Pohľady sa nám stretli.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa vám poviedka CKS?

Je super 80.9% (72)
Ujde 13.5% (12)
Je strašná 5.6% (5)

Komentáře

1 miriela miriela | Web | 17. června 2009 v 0:13 | Reagovat

ou teda návrat na plné grády, dúfam, že zajtra tu bude tá druhá časť, lebo to nevydržím...

2 tonks tonks | Web | 17. června 2009 v 19:48 | Reagovat

o-ou... toto sa mi nepáči a určite sa to nepáči ani maddison...
no kapitola to bola úžasná, a súhlasím s mierielou, návrat ako sa patrí :D a teraz pekne môžeš priadť druhú polovicu :D    

3 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 19. června 2009 v 14:23 | Reagovat

och...mno ja som sem len tak zablúdila....chápeš...kuknúť ten pekný design a čo tu nevidím? novú klapitolu...ako...fakt mi to vyrazilo dych, ale som rada, že si sa rozbehla...a hlavne...tá kapitola je super....len ten koniec...božeee.....rýchlo daj druhú časť, aj keď neviem, prečo stresujem....Jane určite nezabije.....dúfam...snáď....sakra, ja nefím!

4 CajushHP.. CajushHP.. | Web | 20. června 2009 v 19:21 | Reagovat

sUHLASIkm s mirieloou,uplne?D:D:D
a KEDY bude druha polovica??

5 Hannah x) Hannah x) | Web | 24. června 2009 v 20:14 | Reagovat

Panebože Pass! Děláš si ze mě srandu, nebo to jenom předstíráš? Krásná kapitola, opravdu úžasná, pořád se v tom trochu ztrácím, ale suprová! Rychle napiš další, nemůžeš nás takhle napínat. Nikolette je svině, ale jestli to Kirsten udělá, jakože asi ne, tak ji zabiju... Jane musí žít, jasné? A ať už jim to proboha vysvětlí. Je úplný chudák, že tohle musí řešit, když ji to nedovolí. Prostě chudák. A chybí mi tam Sirius, zajímalo by mě, jestli jsou teda  spolu, nebo ne, nebo jestli to byl jen takový úlet? Je tam ještě moc nezodpovězených otázek, tak rychle na další!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama