35.kapitola II.

20. září 2009 v 2:00 | passia |  Cesta k spomienkam

Aha čo pre vás mám? Prekvapkooo! Tak sa mi konečne po stráášne dlhej dobe podarilo dokončiť túto zasranú kapitolu. Inak sa to povedať nedá. Pardon ak to niekoho uráža, ale toľko nervov, čo som si prežila pri tejto kapitole som si neprežila pri žiadnej. Už som myslela, že to fakt nemá zmysel a že sa na to vybodnem. Nie len na túto kapitolu, ale celkovo na všetko písanie, ale vďakabohu som to dopísala. Nie je to perfektné, hlavne ten koniec sa mi moc nepáči, ale už nemám náladu sa s tým ďalej piplať, lebo hrozí, že by som to nedokončila nikdy, tak to tu máte.
Dúfam, že sa vám to predsalen bude páčiť a že sem vôbec niekto zablúdi po takej dlhej pauze. Tak venujem túto kapitolu všetkým, ktorí sú mi stále verní aj napriek tejto hroznej kríze a hlavne ju venujem tote. This is special for you!
Ps: Radím predtým ako začnete čítať, kuknúť jak to vlastne bolo v minulej kapitole, lebo pochybujem, že si to niekto z vás pamätá, keď som si to miestami nepamätala ani ja.


"Myslím tú zviazanú." Doplnila. Nie je to správne, ale vydýchla som si. Aspoň na tú chvíľu, keď som pochopila, že nemám zabiť moju sestru. No práve týmto som naznačila, že mi na nej záleží, čo bolo nie len nesprávne, ale aj hlúpe. Strelila som pohľadom na Nikolette, ale jej zaujatý pohľadom svedčil o tom, že si to všimla. Nakoľko to pre ňu bolo dôležité bolo otázne a dúfala som, že si z toho jediného pohľadu neodvodí príliš, lebo to by znamenalo katastrofu.



To čo po mne chcela bola posledná vec, ktorá zničila moje ilúzie o tom, že v nej je aj niečo dobrého a normálneho. Niečo čo v nej bolo, keď som ju spoznala. Aj keď som ju teraz nenávidela stále som si pamätala na časy, keď sme boli priateľky a na všetko, čo sme spolu prežili. len som to nemala v pamäti vyryté, tak jasne ako to čo mi spôsobila.
Vždy ma zaujímalo prečo to vlastne spravila. Párkrát, som rozmýšľala, že sa jej na to spýtam, ale nikdy som nebabrala odvahu. Príliš mi pripomína, že kvôli mne je teraz niekto prakticky mŕtvy.
Od toho incidentu som sa jej snažila vyhýbať. Najprv to bolo ťažké, lebo sme spolu boli na izbe, ale Nikolette mi to nakoniec uľahčila. Možno aj sebe, nikdy som nezistila, čo s ňou tá nehoda naozaj spravila, ale to, že si ten rok zariadila domáce štúdium mi jednoducho fakt pomohlo. Ďalší rok som vybavila, aby ma prehodili na izbu k niekomu inému.
Tak som sa dostala k Rayi a Ivane. Prišli ako dar z neba.
Lenže nemôžem poprieť a zabudnúť, na to ako mi pomohla Nikolette. Bola prvá osoba, s ktorou som prehovorila odkedy mi po tom ako som sa prebrala vysvetlili, čo sa stalo. Zo začiatku som sa fakt veľa pýtala. Na mojich rodičov, na mňa a všeličo iné, ale keď som sa nedočkala žiadnej odpovede, začala som mlčať. Učitelia to rešpektovali. Vlastne si myslím, že ma po čase prestali vnímať. Čo by človek neurobil, za peniaze, ktoré im moja teta štedro napchala do vreciek? S ostatnými ľuďmi na škole to už bolo horšie. Bola som tá divná, cvok
a ešte všeličo iné. Ale aj oni si časom zvykli a začali ma prehliadať.
Práve Nikolette ma dostala z depresie a úzkosti, ktorú som prežívala po smrti mojich rodičov a strate pamäti. Pomohla mi v mojom najťažšom období. Bola jediný človek, ktorému sa vtedy podarilo na mojej tvári vyčariť úsmev a vôbec bola asi jediný človek, ktorý mal so mnou trpezlivosť.

Niekedy som skoro zabudla na to, čo mi spravila. Vtedy som mala pocit, že som jej niečo dlžná. To bolo hlavne v období, keď sme sa navzájom vyhýbali.
Potom mi zrazu začala robiť problémy. V tej dobe som už mala na škole vybudované postavenie. Mala som priateľov, rešpekt a bola som šťastná. Ona sa z ničoho nič začala stavať proti mne. Mala uštipačné poznámky, robila mi podrazy a zosmiešňovala ma pred ostatnými. To si veľa ľudí nedovolilo a kto sa náhodou o niečo pokúsil, hneď som mu vysvetlila, že by si to mal rozmyslieť. Lenže pred ňou som mala rešpekt ja. Možno až strach. Bola odpornou škvrnou v mojej minulosti, ktorej som sa chcela vyhnúť, čo mi nechcela dovoliť. Naschvál ma provokovala. Dúfala som, že keď počkám prejde ju to, ale začínalo to byť neznesiteľné a mojim priateľom som nemohla vysvetliť prečo sa jej nepostavím. Nakoniec som nemala na výber a začala som jej všetko vracať. To čo robila len prehlbovalo moju nenávisť k nej až to zatienilo strach. Až doteraz.
Možno vycítila, že sa jej už až tak nebojím. Neviem. Možno to robí kvôli niečomu inému, ale každopádne si svoj dlh vyberá príliš veľkou cenou. Najviac ma desí to, že vôbec netuším čoho ďalšieho je schopná.
"A čo bude s ňou?" Kývla som na Jane a snažila som sa tváriť neutrálne.

"Pošli ju preč." Prikázala Nikolette. "Dve mŕtvoly by boli trochu nápadné." Môj žalúdok sa búril. Ako som toto mohla prehliadnuť, keď sme boli priateľky? Alebo sa až tak veľmi zmenila? Ale kedy? Prečo?

"Nemyslím, že potrebujem, aby mi niečo dokazovala." Namietla Anastasija stroho. Až vtedy som si všimla, aké nastalo ticho. Všetci ma sledovali. Podľa ich nervóznych výrazov bolo jasné, že sa im ten nápad nepáči tak veľmi ako Nikolette a jej ohavnej skupinke.

"A podľa mňa je to ten najlepší spôsob." Odfrkla Nikolette a Daisa s Maschou sa zasmiali. Bola by som ochotná urobiť to, čo po mne chce? Maddison nenávidím a často nemám ďaleko od toho, aby som ju nezabila, ale som naozaj schopná urobiť to aj teraz, keď nie som zaslepená hnevom, pomstou alebo žiarlivosťou? Pozrela som na ňu a potom na Jane.

"To nepôjde." Zašepkala som.

"Takže nie si na našej strane." Zasmiala som naoko ľútostivo Mascha a prišla bližšie ku mne a Nikolette, aby si to celé lepšie vychutnala.

"Myslím tým... nemôžem ju
" kývla som pritom na Jane "poslať preč. Nepôjde. Je to jej sestra." Pozrela som kútikom oka zase na Jane, ktorá na mňa zazerala.

"To je tvoja starosť, Kirsten. Ak chceš môžeš ju radšej zabiť." Je toto vôbec skutočné? Nie je to len ďalšia nechutná nočná mora, z ktorej sa prebudím a aspoň na chvíľu si poviem aký je ten život krásny? Modlím sa, aby to tak bolo, lebo každou sekundou sa celá táto scéna zvrháva hlbšie a hlbšie do tmavej diery, z ktorej sa tak skoro nevyhrabem.

"Nevravela si, že dve mŕtvoly sú príliš nápadné?" Spýtala som sa šokovane na čo ma Nikolette obdarila pobaveným úsmevom.

"Nepovedala som príliš
. Mysli na to, Candersová." S úškrnom a nadvihnutým obočím sa mi pozrela do očí.
Začala som mať vážny strach, lebo som netušila ako sa z toho dostať. Nebudem klamať a hovoriť, že ma ani na chvíľu nenapadlo naozaj Maddison zabiť, ale nemôžem ju zabiť, len preto, že je to neschopná, sprostá krava, ktorá nevie čo zo sebou. Nie pred Jane. A aj tak to nejde. Možno keby som si to tým fakt vyžehlila u báb, ale... nie.

"Tak zabiješ tvoju kamarátku alebo nie?" Pýtala sa netrpezlivým a podráždeným hlasom Daisa.

"Nie sme kamarátky." Odsekla som nervózne.

"Takže to bude ešte jednoduchšie." Zachechtala sa Nikolette pre ňu teraz typickým smiechom, ktorý som tak nenávidela.

"Ako to, že nejdete po trase?" Beznádejne som sa pokúšala aspoň predlžovať čas.

"Irina ide. Okrem toho nie sme tak ďaleko od vyznačenej trasy." Jasne. Irina je najrýchlejšia a tak v prípade núdze dobehne, aby ich varovala. Vlastne som bola aj rada, že tam Irina nie je. S ňou by to bolo ešte ťažšie ako je to teraz, čo už si vážne neviem predstaviť.

"Ale späť k pôvodnej téme." Usmiala sa falošným úsmevom Mascha. "Zabiješ alebo nie?" Áno chcela som zabiť, lenže nie Maddison, ale tie tri zasrané zmije. Bez nich by bol svet o mnoho lepší.

"To je príliš!" Vybuchla Violeta.

"Vy naozaj nechcete konečne ukončiť tému Kirsteninej zrady?" Zakričala otrávene Nikolette, ale plne si tie momenty užívala.

"Nemôžeme niekoho zabiť! Je turnaj. Bude sa to vyšetrovať. Nemôžeme si to dovoliť!" Zúrivo rozhadzovala rukami a ja som sa modlila, aby ju presvedčila.
Kam som sa to dostala. Ja a modliť sa.

"Prestaň! My nezabijeme, jasné?! Bude to nehoda a nám nič nedokážu." V duchu som zaplakala. Im nič nedokážu, ale mne možno áno. Takto to chodilo na Durmstrangu vždy. Nehody sa proste stávali. V minulosti mi práve tento systém dosť pomohol. Teraz som ho preklínala.

"Rozhodni sa, Kirsten! Áno alebo nie?" Už som z toho nemohla vykľučkovať. Pozrela som na Jane, potom na Maddison.
Nemôžem ju zabiť. Možno ju nenávidím, ale budú mi stačiť jej zlomené kosti. Viem aký je to pocit byť zodpovedný za niekoho život a nechcem to zažiť znovu. Už nie. Myslím, že Nikolette to vie tiež, preto ju Daisin nápad tak nadchol. S privretými očami som sa zhlboka nadýchla.

"Nezabijem ju." Povedala som nahlas. Nevidela som ako na mňa Nikolette vystrelila zaklínadlo. S výkrikom som odletela niekoľko metrov dozadu, kde som dopadla do snehu. Kým som zostala ležať Jane trafila kúzlom Nikolette, ale Daisa ju omráčila, takže keď som sa pozviechala bola som na všetky sama.
Nestihla som sa ani spamätať a zase som letela vzduchom. Neponáhľala som sa vstať. Nemalo to zmysel a bola som taká unavená. Netrvalo dlho kým Nikolette prišla ku mne a precvičila si na mne Cruciatus a iné kliatbičky.

Počula som ako niekto volá moje meno. Ignorovala som to. Poddávala som sa bolesti, lebo som vedela, že vzpierať sa mi nepomôže.
Bola som prekvapená, keď Nikolette zrazu prestala a ešte viac, keď nepokračovala ďalej. Zdvihla som hlavu, aby som zistila, čo sa deje.

Posledná vec, ktorú som čakala, že uvidím je istý čiernovlasý dobre vyzerajúci chalan. Áno práve Sirius Black sa ako vždy nečakane objavil vo chvíli, keď priznajme si to, som ho potrebovala. Nemožné. Bola som si takmer istá, že blúznim. S otvorenou hubou som pozorovala Nikolette, ktorá sa práve snažila zdvihnúť zo zeme a môjho princa na bielom koni bez koňa.
Ako zo sna sa v nasledujúcich sekundách z hmly vynorili aj ostatní z rokfortského týmu a ja som sa začala chechtať. Ležala som na zemi zaborená v snehu a smiala som sa ako šialená. Plakala a smiala som sa súčasne. Nie preto, že sme boli v prevahe, takže som vyhrala. Revala som, lebo prišli. Prišli všetci, aby ma zachránili. Samozrejme aj Jane s Maddison, ale to bolo v mojom prelude nepodstatné. Prišli zachrániť mňa odpornú Kirsten Candersovú, ktorá nevedela robiť nič lepšie ako buzerovať, vrieskať, ubližovať a deptať.


Nevnímala som ako sa niektorí pokúšali zistiť, či som v poriadku. Užívala som si moju fatamorgánu, ktorá bola čoraz lepšia. Prišprintovala Irina celá červená v tvári. Meškala. Nestihla ich varovať, že rokfortskí prichádzajú. Nikolettine nadávky museli rozumieť všetci. Bola som vo vytržení. Vyžívala som sa vtom ako sa nám vymenili role. Teraz boli oní zúfalé tak ako ja pred chvíľou.

"Kirsten si ok?" S euforickým výrazom na tvári som pozrela na Siriusa. Na človeka, ktorý ma zachránil. Zase. Trochu ponižujúce, ale aj tak som mu bola vďačná. Veľmi.

"Milujem ťa." Povedala som a hodila som sa mu okolo krku. Prekvapený Sirius ma po chvíli objal tiež a v tomto objatí ma zdvihol na nohy. Dúfala som, že sa už nikdy nepreberiem. Tento sen, fatamorgánu alebo čo to bolo som nechcela skončiť. Rozhodla som sa, že budem hybernovať. Nebola som taká naivná, aby som verila, že by som mohla prespať celý svoj život, ale hybernácia by mi možno prešla.
Zrazu som si všimla ako sa náš tým háda s Durmstrančankami. To mi nijakým spôsobom nezapadalo do mojej ilúzie.

"Vy ste porušili trasu skôr. My sme išli len po vašich stopách, takže vy máte problém!"

"Myslíš? Podľa mňa ste vyšli z cesty skôr vy." Zasyčala Daisa.

"To je kravina!"

"A ako sa potom zranila táto vaša kamoška? Podľa môjho názoru tu zablúdila a dosť hnusne spadla."

"Jasne a zviazala sa tiež sama, že?" Vyštekla na ňu Bella, ktorý si začala vylievať zlosť. Nikolette zamierila prútikom na Maddison a skôr ako stihol niekto niečo urobiť laná, ktorými bola Maddison zviazaná zmizli

"O čom to hovoríš? Mne sa zviazaná nezdá." Zachechtala sa Mascha. Mala by som sa cítiť šťastná, že aj ostatní konečne pochopili ako vedia niektorí ľudia liezť na nervy. Hej presne to by som mala. Lenže ja som bola zmätená.

"Hrabe vám alebo, čo? Veď si odčarovala povrazy jasné, že už nie je zviazaná, ale bola!"

"To tvrdíš ty. Môžeš to nejako dokázať?" Grey bol už červený od zlosti. Zmätene som pozerala na ten výjav. To nezapadalo do mojej dokonalej fatamorgány. Ani zďaleka. V mojej sne bolo všetko podľa mojich predstáv a toto som si rozhodne nepredstavovala!

"Prečo by som to mal dokazovať?!" Vrešťal celý bez seba.

"Lebo podľa mňa je to, čo hovoríš lož." Sledovala som ako Grey kolabuje, Sledovala som všetko dookola a môj krásny sen sa mi začínal rúcať. Začala som mať pocit, že som celý čas pri vedomí a to, čo sa okolo mňa deje je krutá realita. Skoro som chytila hysterický záchvat.

"Nie. Nie. Nie! Bože ja chcem hybernovať!" Šepkala som a Sirius si ma starostlivo premeriaval.

"Si v poriadku?" Spýtal sa a kládol na slovo v poriadku zvláštny dôraz. So zhrozeným pohľadom som naňho pozrela. Kriste ja som mu vážne povedala, že ho milujem? Aaaa. Zahanbene a zdesene som si prikryla oči.

"Jasne." Vabafla som, aby mi prestal venovať pozornosť. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom ma asi prestal riešiť a opatrne ma dostrkal bližšie k hádajúcej sa skupine. Neprotestovala som. Radšej som sa snažila nepútať na seba jeho pozornosť, lebo som sa aj tak cítila strašne potupene.

"Môžeme dosvedčiť, že sme sem prišli, lebo ste vyšli z trasy. Okrem toho ste ubližovali Maddison a Kirsten! Myslím, že použitie Cruciatusu je problém aj pre vás." Zavrčal Sirius, ktorý sa podráždene zapojil do debaty. Možno si myslí, že mi tak hrablo práve z toho mučenia?


"U nás to až taký problém nie je." Povedala som ticho k Siriusovi. Zamračene na mňa pozrel zaťal zuby a potom zase pozrel na durmstrančanky.

"Ale u nás áno, takže je to aj tak problém." Trval tvrdohlavo na svojom Sirius.


"Nemôžeš to dokázať!" Zašepkala som a chlácholivo mu stisla rameno.

"Videl som to! Ty to môžeš dosvedčiť!" Rozkričal sa neveriaco na mňa pozeral. Videl vo mne zradcu.
"Tvrdenie proti tvrdeniu." Vedela som, že Siriusa štvem. Na jeho tvári bolo jasne vidieť, že má chuť mi vraziť.

"Na koho strane stojíš?" Oboril sa na mňa a ja som popudene skrížila ruky na prsiach.

"Len ti hovorím ako to je! Kým to tvrdíme my ľahko to vyvrátia. Mohli sme si to vymyslieť kvôli tomu, aby sme vyhrali. Proste sa ti to nepodarí dokázať." Sirius naštvane odfrkol.

"To nie je fér! My hovoríme pravdu!" Pozrela som smerom k Rayi a ostatným.

"To, že hovoríš pravdu neznamená, že ti uveria." Odpovedala som chladne.

"Navrhujem dohodu." Vložila sa do toho Nikolette. "Vy budete držať hubu a my tiež. Nič sa tu nestalo."

"To je trochu nevýhodná dohoda." Zasyčal Rodolphus.

"Zober alebo nechaj tak." A tak všetci moji spolužiaci prehltli svoju hrdosť a naštvane sa porozchádzali. Videla som, že Sirius stále stojí na mieste. Bojoval sám so sebou. Ja som si vyčerpane sadla. Pritiahla som si kolená k brade a zavrela oči. Asi som aj na chvíľu zaspala. Prebrala som sa až keď ma Sirius zamračene bral na ruky.

"Čo to robíš?" Opýtala som sa zmätene. On sa zamračil ešte viac.

"Čo asi? Odnesiem ťa." Zamrmlal a ani na mňa nepozrel.

"Nemusíš to robiť." Zašepkala som. Sirius na mňa konečne pozrel, ale pohľad odvrátil.

"Si unavená. Počul som o tom, čo sa vám stalo. Mala by si sa šetriť." Naštvane som si kúsla do pery.

"Si na mňa naštvaný." Skonštatovala som a on nič nepovedal. "Tak prečo to robíš?" Zvedavo som ho sledovala. Trvalo nejakú dobu kým odpovedal.

"Štveš ma." Priznal otvorene. " Mám ťa tu kvôli tomu nechať?" Pohŕdavo som si odfrkla.

"Koľká čestnosť." So zaťatými zubami mi pozrel do očí.

"Čestnosť nie je vždy na škodu." Tým to uzavrel a ďalej ma ignoroval. Bolo to vzájomné.

"Hej Kirsten! Ako si sa okúpala?" Ozval sa neďaleko naštvaný, sarkastický Irinin hlas. Najprv som to nevnímala, ale potom akoby to ku mne doľahlo. Úplne som stuhla. Zovrela som Siriusov kabát a začala som sa metať, aby som sa dostala na nohy. Keď sa mi to podarilo otočila som sa na Irinu, ktorá na mňa víťazoslávne zazerala. Mojím prekvapeným výrazom si liečila svoje zranené ego.

"Ako ste to mohli spraviť?" Zachrčala som, čo bolo jediné na čo som sa zmohla. V hlave sa mi prehrával obrázok mostu, po ktorom sme išli a ktorí s zrazu pretrhol. Náhoda? Samozrejme, že nie! Ako som mohla uveriť, že sa pretrhli obidve laná len tak? Určite ich pred súťažou testovali.

"Ako si to ty mohla spraviť?! Iba hráme tvoju hru." Počula som samú seba ako som vydala divný sípavý zvuk. Preboha len nech nezačnem revať! Zavrela som oči a so zaťatými zubami som sa snažila ukľudniť.

"Akú hru?" Spýtala som sa s rozrušeným hlasom.

Ako mi to mohli urobiť? Ako môžu?! Nemajú právo!! Dobre vedia, čo to pre mňa znamená. Vedia to! A práve preto to robia. Prečo by ma len tak zabili? Prečo ma najprv nepotrápia?
Prečo by nemohli vytiahnuť to najväčšie eso, čo na mňa majú? Bodnúť ma tam, kde to bolí najviac? Smrť mojich rodičov, strata spomienok.
Využijú všetko, čo o mne vedia proti mne. Vedia ako to bolo, keď moji rodičia zomreli. Vravela som im o tom ako som si spomenula na môj pád do vody, ako sa podo mnou zlomil ľad. Vedia, že neviem plávať a že sa vody desím. Vedia o mne všetko. Vedia to a využijú to. Vôbec ich neserie, že toto je príliš. Práve naopak. Čím viac to bolí tým lepšie.
Aj ja toho viem veľa o nich, ale aký to má zmysel, keď ja im nechcem ublížiť. Ja to nedokážem, lebo pre mňa sú stále priateľky. Ľudia , za ktorých by som dala aj život, ale ja som pre nich osoba, ktorú o život chcú pripraviť. Možno aj o zdravý rozum.

"Predsa vojnu, Kirsten. Dávaj si bacha na seba aj tvojich odporných kamošov. Môže sa im stať nehoda." Zahlásila úlisným hlasom a ja som sa celá triasla.

"Ich do toho nemôžete ťahať. Je to len o mne!" Vykríkla som a ďalej som sa sípavo nadychovala. Cítila som, že mi po tvári stiekla slza. Najprv jedna, potom druhá. Bolo ich čoraz viac a viac. Roztržito som si ich zotrela dlaňou, ale nešli zastaviť.

"Vo vojne nie sú pravidlá. To dobre vieš." Odsekla napoly pobavene a napoly pohoršene.

"Ja nechcem bojovať." Zašepkala som zúfalým hlasom. Cítila som sa strašne. Krútila sa mi hlava, bolo mi zle a mala som pocit, že zachvíľu sa zrútim.

"Tak zomrieš." Povedala Irina chladne a odišla. Nepamätám si, čo bolo potom. Viem len, že to kurevsky bolelo. Hlavne pri srdci.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Anketa

Ktorú AUTP máte najradšej?

Kirsten 84.6% (22)
Maddison 0% (0)
Jordan 0% (0)
Amber 0% (0)
Grace 0% (0)
Jane 3.8% (1)
Lainey 0% (0)
Raya 0% (0)
Pavlina 0% (0)
Violeta 0% (0)
Irina 3.8% (1)
Iná(kerá?) 7.7% (2)

Komentáře

1 Verrone Verrone | Web | 20. září 2009 v 13:18 | Reagovat

Spřátelíš?

2 tonks tonks | Web | 20. září 2009 v 14:15 | Reagovat

uch, kirsten to má ťažké... počas čítania som miestami ani nedýchala, nejako toho bolo na mňa veľa. kapitola sa mi páčila, ale som z toho naozaj nervózna, nejako mi to postupne dochádza a pripomína mi to nejaký triler - toto keby nakrútili, tak by určite bola prístupnosť 18+ :D
dúfam v skoré pokračovanie, lebo takto hádam ani nezaspím...  

3 Totaaa Totaaa | 20. září 2009 v 15:18 | Reagovat

dakujem za venovanie, som rada, ze si si dala povedat, stoji to za to.. :))

4 miriela miriela | Web | 21. září 2009 v 14:26 | Reagovat

Tonks má pravdu toto sa mení na ťažký nočný žáner ešte že to čítam za dňa by som  sa inak možno aj bála že ma v noci niekto pridusí poduškou... povraždila by som tie jej ex "kamarátky" ale aspoň že to rokfortskí na chvíľku opäť zachránili

5 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 24. září 2009 v 17:37 | Reagovat

tak predsa si sa nakopla....super :)...ani nevies ako ma tato kapitola potesila....a jej obsah...bomba....bola uzasna...som trochu namakko z toho, ako sa Kirsten zachovala....ona sa normalne postavila za Rokfort...ze....klobuk dolu.....je to fakt uzasna kapitola :)

6 CajushHP CajushHP | Web | 24. září 2009 v 17:49 | Reagovat

Tak toto bolo,no dost napinave.Teda kirsty to ma poriadne tazke...Tie jej kamosky.No..Radsej nic nepoviem ale somn strasne zvedawa dalej a tak prakticky suhlasim s tonks.

7 Hannah x) Hannah x) | Web | 21. října 2009 v 20:43 | Reagovat

Ach Kirsten, Kirsten... Co ji to dělají? Vždyť to není normální... Kapku to nechápu, ale snad se stane zázrak a najednou to pochopim. :D Ne, fakt moc pěkná kapitola, opět povedená. :) Kirsten je úžas... Jen by mě zajímalo, proč ji vadí, že mu řekla Miluji tě, když je to pravda. Vždyť mu to řekla už jednou... :D No ni, nejspíš jsem zase něco nepochopila. Měj se a zase něco napiš, a rychle!!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama