36.kapitola I.

19. března 2010 v 18:58 | passia |  Cesta k spomienkam
Áno naozaj je tu nová kapitola. A vážne som to ja, čo sa zase ozýva. Viem, že to bolo už hrozne dlho, čo ste o mne počuli naposledy, takže by sa hodilo nejaké vysvetlenie. Úplne zo začiatku som chcela dočítať vaše veci, lebo sa mi zdalo nefér, aby som od vás chcela niečo, čo neplním ja, aj keď nie naschvál. Ale ani po takom dlhom čase sa mi to nepodarilo splniť, takže máte môj plný súhlas s tým, aby ste ma ukameňovali. Mučte ma! Len do mňa! Aj keď som potom chcela niečo napísať, aby som to mala pripravené, keď konečne všetko dočítam, tak sa nedarilo. Prekonala som asi najhoršiu krízu v mojom živote, aj keď si nie som práve istá, či prekonala naozaj platí. Samozrejme k tomu všetkému sa pridalo málo času, moja lenivosť a totálna vyčerpanosť mojích mozgových buniek, ktoré ťažko znášali koniec polroka... bola som schopná hocičo čítať maximálne 5 minút a Word som naozaj nechcela dlho dlho vidieť.
Už je to fakt veľmi dlho, čo som nič nepridala a kedže nechcem, aby tento blog úplne upadol rozhodla som sa zverejniť nejakú kapitolu ešte predtým ako dočítam všetko, čo ste medzitým napísali.
Takže asi toľko k mojej dlhodobej absencii. Túto časť som mala napísanú už dva týždne, ale nejako som sa nedostala k tomu to upraviť a mala som v pláne ju dokončiť celú, ale to môže trvať bohvie koľko, tak tu máte aspoň prvú časť.
Objektívne sa mi niektoré časti naozaj nepáčia, ale nemám nervy na to čakať a napísať to niekedy poriadne, lebo netuším, kedy by to niekedy mohlo prísť. Takže kritizujte z plného hrdla.





"Dámy a páni! My, naša škola aj naša krajina sa s vami lúčime. Ale predtým ako vám dáme zbohom s vami chceme stráviť posledný a dúfam nezabudnuteľný večer. Dobre sa bavte!"

Posledný deň v Bulharsku znamenal ples. Nepýtajte sa ma ako som sa tam dostala. Stála som v strede sály oblečená do šatov, ktorých farbu som ani len netušila. Bola som "pripravená" na uvítací tanec, ktorí zahajovali kapitáni tímov, takže sa Sirius musel spoľahnúť na môjho autopilota a jeho riadiace schopnosti. Nehovorili sme. Za prvé ma Sirius ignoroval, lebo som ho naštvala a za druhé by som ho aj tak odignorovala, lebo som bola totálne mimo. Až tak, že mi bolo úplne ukradnuté, že hneď vedľa mňa - presne na vzdialenosť vystretej nohy pripravenej na kopanec - tancovala Nikolete. Až tak, že som mohla s priblblým úsmevom sledovať jej víťazoslávny úsmev a kopu nenávistným pohľadov a nemala som chuť zabiť sa.

Vlastne bolo nefér, že sa na mňa Sirius naštval. On sám ma k tomu naviedol. V podstate....

....

Zobudila som sa do rána plného zmätku. Absolútne som si nevedela zaradiť, čo sa mi snívalo a čo nie. Niekedy je ťažké odlíšiť sen od skutočnosti. Hlavne, keď obidve majú rovnaký koniec...

Zahĺbená do svojich myšlienok som si ani nevšimla kedy prišiel. No bol tam. Stál tam s takým tým povzbudivým úsmevom, ktorý tak neznášam, ale predsa len je to stále úsmev a ten na jeho tvári za každých okolností a úmyslov pôsobí odzbrojujúco. Tak som tam ležala a rozplývala sa nad tým úkazom a potom to spravil. Pozdravil ma!

"Ahoj." povedal úplne nesvoj a mne sa v mozgu začali vynárať absurdné predstavy. Len ja... on... a MOJE HYSTERICKÉ ZÁCHVATY! Áno presne tak. Človek by v mojich predstavách čakal všeličo, ale toto prekvapilo aj mňa.
A vtedy ma to napadlo. Čo ak... chápete čisto hypoteticky.. vôbec to nemusí byť pravda.. čo ak to nie sú len predstavy. Taká absurdná myšlienka. Žeby Sirius Black strávil noc so mnou to sa ešte dá pochopiť. Ale žeby celú tú noc ležal pri mne, aby ma utešoval vždy, keď som sa strhla zo zlého sna - čo bolo povedzme si úprimne pomerne často -to už je fakt úplná blbosť. Kravina. Ako ma niečo také mohlo vôbec napadnúť?! Už mi vážne preskakuje....

Ale čo ak?
Práve tá debilná otázka mi stále vŕtala v hlave a ani za boha mi nedala pokoj. Preto som so šialenou precíznosťou sledovala výraz v jeho tvári. Ako sa tvári chlap, keď strávi noc pri zúfalej ženskej? Ako sa tvári Sirius Black po noci plnej mojich hysterických záchvatov? Je toto ten výraz? Hovorila som si stále.
"Niečo pre teba mám." Skonštatoval do trápneho ticha, ktoré nastalo a začal sa rýchlo hrabať vo svojich veciach, aby sa vyhol môjmu skúmavému pohľadu.
"Na!" Povedal a podal mi elixír neznámeho pôvodu.

"Čo to je?" Napadlo ma všeličo. Možno toho bolo na neho priveľa. Chce ma otráviť! Vlastne by som sa mu nečudovala. Ja sama som mala chuť zabiť sa tiež.

"Niečo na horúčku a ostatné veci." Povedal tak starostlivo až mi to robilo vážne starosti.

"Nemám horúčku." Tvrdila som rozhodne, ale Sirius sa len ticho uchechtol a povedal: "Áno máš." Akoby to mohol vedieť.
A to bola odpoveď na moju predošlú otázku. Zjavne bolo viac ako pravdepodobné, že naozaj všetky moje slzy a výkriky mali tú noc obecenstvo. Nie je ten život úžasný?


Vážení tu to začalo. Sirius mi núkal elixír ďalej a mňa najprv nenapadlo prečo by som ho mala odmietnuť. Bolo mi fakt zle jasné. Nehorázne zle, takže som nejaký liek potrebovala, lenže keď som sa chystala ten elixír vypiť niečo ma napadlo.

"Odkiaľ ho máš?" Spýtala som sa len tak pre istotu.

"Z ošetrovne." Snaží sa ma zabiť polovica školy. Dobre nebudem skromná zabiť by ma chcela minimálne trištvrťka. Aká veľká je pravdepodobnosť, že s tým elixírom nebude niečo v poriadku?

"Ďakujem, nechcem." Povedala som rozumne a podala mu elixír späť do ruky. A viete, čo na to on?

"Nezdá sa ti to trochu prehnané?" A nielen to. On to povedal s takým tónom, akoby mi rovno oznamoval, že stratil aj poslednú nádej na to, že by som mohla byť aspoň trochu normálna! Ja?!

"Nie." Odsekla som a hypnotizovala pritom koberec. Nikdy predtým som si nevšimla aký je strašne špinavý. Dokonca cez prach nebolo vidieť pôvodný vzor. Je vidno, že si nás tu ako návštevu vysoko cenia.

"Vážne veríš tomu, že do toho niekto pridal jed špeciálne pre teba? No tak, Kirsten to je čistá paranoja." Paranoja, čo? Ty nepočúvaš v hlave stále tú istú vetu dookola. Vo vojne nie sú pravidlá. Vo vojne nie sú pravidlá. Vo vojne nie sú pravidla.... a tak ďalej dokolečka. Potom si zober ten posraný elixír a nalej si ho do krku a ja ťa nenazvem paranoik, ale samovrah!
Aj keď som mala vážne chuť mu toto všetko nahučať do ksichtu bola som ticho. Jediná vec, ktorú som mu povedala bola, aby odišiel. S mrazivým hlasom, ktorý musíte cvičiť roky, aby znel tak dokonale.

Potom mlčal on. Len tam stál civel na mňa s totálnym nepochopením v očiach. A ja som na oplátku civela naňho, ale bez hociakej emócie. Mala som pocit akoby čakal či zrazu nepoviem, že si robím srandu, nezoberiem ten elixír späť a nevypijem ho s pokorne, vďačným úsmevom, ktorý by sa mu zdal úplne normálny. Lebo na takéto veci on je zvyknutý. Na mňa nie.

"Čo sa stalo, Kirsten?" Nepomohol záchranca, tak to skúšal cez bútľavú vŕbu. Alebo sa možno pokúšal nachvíľu prijať fakt, že by som nemusela byť cvok. Že by som fakt mohla byť v totálnej sračke a to väčšej ako si bol schopný predstaviť.

"Povedala som choď preč!" Bola som naštvaná. Naozaj, naozaj naštvaná. Na celý svet, že to tak posral, na Siriusa, lebo sa mi tak strašne snažil pomôcť a na seba, že som nebola schopná nič s tým všetkým spraviť. Bola som zmetená, zúfalá, zničená. Potrebovala som byť sama bez toho, aby sa do mňa niekto staral. Potrebovala som, aby mi dali všetci pokoj a aby sa to všetko vyriešilo tak isto ako sa to posralo. Rýchlo a poriadne.

"Pozri ja nie som slepý. Vidím, že sa niečo deje, tak prečo proste nepovieš, čo? Pomôžem ti." To bola posledná kvapka. Akoby mi zrazu preplo. Začala som na neho vrieskať, aby vypadol a hádzať po ňom, čo bolo po ruke. Väčšinou len vankúše. Na jeho šťastie.
Nechcela som počúvať ako bude všetko dobré. Nechcela som, aby mi znovu niekto dal falošnú nádej. Už nie.

"Potrebuješ pomoc!" Vyštekol predtým ako odišiel a poriadne za sebou tresol dvermi. A viete, čo? Mal pravdu.
Pretože to čo som spravila potom fakt nebolo normálne. Rozrevala som sa. Ako posledná hysterka na celom svete. Akoby to mohlo niečomu pomôcť. Len som tam sedela na posteli, trhala rekordy v tom koľko sĺz a škrekov zo mňa vyjde za minútu a rozmýšľala nad tým ako môj život stojí za prd. Keď ma to dostatočne unavilo, lebo zúfalstvo spotrebuje fakt veľa energie, zaspala som. Aby som svoje nočné mory mohla prežívať ďalej.

.....

Hneď po úvodnom tanci ma Sirius odstavil ku stolu, pri ktorom sedela Grace a ešte pár ľudí, ktorých som nevnímala. Jediný dôvod prečo som si všimla ju bol, že na mňa prehovorila.

"Si v pohode?" Spýtala sa, aby sa uistila, že nie som. Milujem, keď to ľudia robia. Akoby tú otázku mali v sebe zakódovanú.

"Čo ma prezradilo?" Opýtala som sa na oplátku, aby si Grace mohla byť už úplne istá, že som mimo.

"Čože?"

"Pýtam sa, čo ma prezradilo. Myslím to, že nie som v pohode, čo znamená, že som v pohode, lebo normálne nie so v pohode, ale teraz nie som ako normálne, takže niečo nie je v poriadku, lebo ja vlastne som." Všimla som si, že Grace trochu trvá to spracovať, tak som pokračovala.

"Tipnem si. To ten úsmev." Šťastne som pokývala hlavou ako, že viem o čom hovorím. "Tiež ma to prekvapilo. Akoby sa zrazu objavila Halleyho kométa." Grace v šoku niekoľkokrát zažmurkala.
Vtom mi výhľad zaclonilo niečo červené. Pomyslela som si : Červený koberec? Pre mňa? Ah vy lichotníci. Ale koberec to nebol. Iba jedna hysterická ženská. Zrazu akoby sa s nimi pretrhlo vrece.

.....

Keď som sa zabudla - zase - bolo to ešte horšie ako predtým. Pretože na mňa čakali ONY! So šialeným výrazom v tvárach a so zbraňami horšími ako si viete predstaviť. Mučili ma. Snažili sa ma doviesť na pokraj zrútenia a musím uznať, že sa im to skoro podarilo.
Presne tak. Boli to dievčatá z našej školy, ktoré sa ma snažili pripraviť na ples. To o čo im vlastne ide som zistila, až po hodine neúprosného týrania. O plese som nemala ani potuchy. Berte do úvahy, že som posledné dni až týždne prevažne prespala. Často pod práškami, takže aj keď som bola hore, veľa som si z toho neodniesla.

Takže sa prosím vžite do moje kože. Ja som si tam len tak nevinne spala a prežívala svoje zúfalstvo a hnev a vlastne ešte predtým ako som otvorila oči sa na mňa vrhli so všetkými tými farebnými gebuzinami, ktoré mi chceli nakydať na ksicht. Nič proti gebuzinách, keby som nebola v depresii, ktorá mi dovoľuje maximálne prehrabnúť si vlasy rukou, hlboko by som ich uctievala. Lenže oni boli farebné. A to farebné ako farebné.

Nemyslite si, že som sa nebránila, ale oni zákerne využili moment prekvapenia. Ešte som spala, keď ma hodili na stoličku, kde ma začarovali, aby som sa nemohla hýbať. Teda okrem hlavy a aj to ako neskôr zistili celkom nedomysleli, tak mi začarovali aj ústa. Ale myslím, že predtým ako to všetko stihli spraviť som niekomu zlomila prst.

Trvalo to nekonečne dlho kým konečne prestali. Neustáli mi opakovali, že musím reprezentovať. Obzvlášť často to hovorili, keď ma depilovali. Úplne vážne. Odmietli sa totiž spoľahnúť na to, že to urobím sama. Nechceli mať na plese za kapitánku Yettiho. Aspoň to mi vraveli. Našťastie sa obmedzili na základné, v šatoch viditeľné partie ako nohy a podpazušie. Keby zašli ďalej naozaj by som podala trestné oznámenie. Aj tak som nad tým rozmýšľala, ale keď som si predstavila ako to celé vysvetľujem Dumbymu, povedala som si, že to stále nie je až také zlé.

Keď konečne prestali, prišli na rad šaty. Vyberala ich Amber - podľa ich slov je v tomto obore najlepšia. Moc ma to nepresvedčilo. Bola nervózna ešte viac ako ja. Asi si uvedomovala, že na rozdiel od toho, čo mi spravili dovtedy neexistuje legálna cesta ako by ma prinútili obliecť si na seba niečo, čo nechcem. Aj keď som si nebola istá či aj to, čo robili dovtedy nebolo protizákonné.
Potom ako som im sľúbila, že sa zdržím poznámok mi odčarovali ústa.

"Sú pastelové?" Vyhŕkla som hneď so strašným tušením a jej trvalo celú jednu minútu, kým mi odpovedala. Vďakabohu nie. Zhlboka som si vydýchla.

"Vieš fakt som sa nadrela kým som niečo vybrala." Začala so svojim afektovaným hláskom. Keby som nebola začarovaná možno by som jej zatlieskala. Vybrať šaty to je teda výkon.

"Chcela som, aby sa ti hodilo a aby vyzerali fakt dobre." Nebola som si istá, čo tým chce povedať. To je také ťažké vybrať niečo, čo sa mi hodí a vyzerá pritom dobre?

"Všetci ťa budú strašne pozorovať, takže musíš byť dokonalá." Fakt dik. To človeku dodá sebavedomie.

"Je zima, takže tie šaty nemôžu byť príliš krikľavé, to by si vyzerala ako kanárik." A blížime sa k mojim obľúbeným čiernym šatám.

"Ale chcela som, aby boli výrazné, takže nič príliš tmavé." A vyzeralo to tak nádejne.

"Vlastne som nakoniec vyberala medzi štyrmi šatami. Tmavo-červené som vyradila práve kvôli tomu, že by si zanikla." Zanikla?! Keď budem oblečená ako ostatné barbíny určite vyniknem. Aj tak ma prekvapuje, že Amber vôbec uvažovala nad tmavo-červenými. Páni.

"Veľmi sa mi páčili jedny biele. Hneď som ťa videla ako takú snežnú kráľovnú, ale teraz si tak strašne bledá, že by si bola ako mŕtvola." Aby ste boli v obraze podobné komplimenty som počúvala celý ten čas. Potom, aby sa človek čudoval, že majú komplexy.

"Ďalej som rozmýšľala nad svetlo-modrými, ktoré by ti úžasne zvýraznili tú super postavu, čo teraz máš." Nepamätám si, kedy som naposledy jedla normálne jedlo. Som ako kosť a koža. Je mi jasné, že pre anorektičky a bulimičky musím vyzerať božsky.

"Ale nakoniec som sa rozhodla pre úplne iné. Myslím, že sú fakt dokonalé. Musia sa ti páčiť. Všetkým sa páčia." Takto to naťahovala asi päť minúť až mi tie perfektné šaty konečne ukázala. Boli strieborné akoby celé posypané z milión kamienkov.
A musím povedať, že sa mi celkom páčili. Neboli čierne, ale na to, že ich vyberala Amber boli vážne úžasné. Aspoň budem na vlastný pohreb vyzerať k svetu, keď už nič iné.

....

"Pekné šaty." Pochválil mi ich niekto, keď som sa bola nadýchať čerstvého vzduchu a dať si jednu zdravotnú.

"Ďakujem." Odpovedala som až prehnane vďačne, čo bolo iba kvôli tomu, že som potrebovala oheň. Tie šaty boli, na to aké bolo ročné obdobie, trochu úsporné a kabelôčky som zo zásady nenosila. Keď som sa otočila všimla som si, že sa bavím s nejakým povedomým dievčaťom. Ale kto to je?

"Ja ťa poznám." Hovorila som popritom ako som do nej štuchala prstom. "Ja ťa fakt poznám, len mi trochu napovedz. Iba trošičku." Presviedčala som ju.

"Laura." Poznamenala zmetene.

"Nie ja som Kirsten, ale kto si ty?" Naklonila som hlavu na jednu stranu v snahe nájsť vlastný mozog.

"Nie JA som Laura!" Rozžiarila som svoju tvár s osvieteným výrazom.

"Laura, jasne!" Jej meno som pritom preťahovala, tak že to znelo ako Lllaaauuuraaa.

"Už vieš, kto som?" Spýtala sa opatrne.

"No jasné!" Vyprskla akoby to bolo samozrejmé a priateľsky som ju objala okolo pliec.

"Vlastne nie." Priznala som hneď na to a ruku som zas zložila.

"Som kapitánka amerického tímu." Povzdychla si. Pochopila, že to so mnou bude mať ťažké.

"Oooo krava Laura!" Vykríkla som už s nefalšovaným osvieteným výrazom. Ona len nechápavo žmurkala. Zjavne si nebola istá, či sa vôbec oplatí uraziť na niečo, čo vyšlo z mojich úst.

"Chceš zapáliť?" Spýtala sa pohotovo hneď ako si všimla moju cigaretu a zo svojej pidi kabelky vytiahla prútik. Aby bolo jasné, ja som prútik samozrejme mala, ale na takom mieste, že vytiahnuť som ho mala v pláne, iba v prípade núdze.

"Ďakujem." Povedala som znovu, keď mi z cigarety plápolal dym.

"Vieš chcela som sa ťa vlastne na niečo opýtať." Oznámila mi po krátkom tichu, ktoré medzi nami nastalo. Pozrela som na ňu akože počúvam, tak spustila.

"Chodíš so Siriusom?" Spýtala sa priamo a netrpezlivo čakala na moju odpoveď. Chcela to mať, čo najskôr za sebou.

"Nie, preboha!" Vyhŕkla som bezmyšlienkovite, čo vyvolalo okamžitú reakciu na jej tvári.

"Prečo?" Spýtala som sa nevinne a tak trochu panicky, lebo mi došlo, prečo ju mám zafixovanú ako kravu Lauru.. Tá odporná, mrcha Laura, ktorá sa furt obšmieta okolo Blacka!

"Páči sa mi." Povedala už sebaistejšie. "Len som si chcela byť istá či nie je zadaný, aby som si to s niekým nerozhádzala. Takže je voľný, že?" Opýtala sa akoby pre istotu, ale na jej tvári už bol široký spokojný úsmev, ktorý mi úprimne povedané naháňal strach.

"Sirius? Myslíš Siriusa Blacka? No on je... vlastne nie je " Koktala som zo seba. "Myslím, že chodí s Maddison!" Pomaly som kričala od nadšenia, že ma to napadlo. Som ja, ale šikula.

"Nie nechodí." Pokrútila Laura na moje zdesenie hlavou.

"Ou no, vlastne som myslela Kelly." Dodala som okamžite a myslím, že moje mozgové závity by si za to zaslúžili potlesk.

"Ani s ňou." He?!

"Ehm Bessie?" Skúšala som ešte s maličkou nádejou, že to vyjde.

"Sirius mi povedal, že nikoho nemá." Povedala dôrazne. "Ale vy ste vyzerali, že spolu niečo riešite, tak som sa radšej chcela spýtať." Naklonila sa ku mne asi aby som jej lepšie rozumela. Vyzerám ako človek, ktorému veci nedochádzajú? Určite nie!

"Takže ti nebude vadiť ak si s ním niečo začnem, že?" Mala som chuť jej ublížiť.

"Jasné, že nie!" Pokrútila som bezstarostne hlavou a nasadila úsmev všetkým úsmevov. Pritom som si hovorila jasné, že hej, doriti!

"Fajn." Povedala a otočila sa na odchod, ale potom si to rozmyslela.

"Vieš úprimne ťa nemám príliš v láske. Ale Sirius mi stále hovorí, že ti mám dať šancu. Vraj máš nejaké problémy." Úžasné, takže táto kreatúra rieši so Siriusom mňa a moje problémy? Dúfam, že sa ma nespýta, či som v poriadku.

"Myslím, že nemusíš byť taká strašná ako sa zdáš." Kompliment? Od nej?! Tak to ďakujem pekne, fakt!

"Ďakujem." Povedala som zase so sladučkým hláskom, lebo na nič iné som sa nezmohla. Potom už konečne vypadla.
Ja som išla hneď za ňou len, čo som dofajčila cigaretu a moje kroky smerovali rovno k baru. Pretože moja nálada začala zázračným tempom miznúť.

"Hocičo! Hneď!" Zavelila som.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miriela miriela | Web | 21. března 2010 v 11:06 | Reagovat

wuhu si späääť!!! už som sa bála, že sa nevrátiš a to by bola škoda, keďže táto poviedka je skvelá :) akurát som sa v tej dnešnej časti trochu strácala, ale pripisujem to na úkor tej dlhej odmlke, keď budem mať trochu času, spätne si prejdem, dúfam, že budeš mať čas a chuť pridávať častejšie :)

2 Black Star Black Star | E-mail | Web | 28. března 2010 v 17:25 | Reagovat

Ak máte radi fanfikcie o Harrym Potterovi tak kliknite na moju stránku www.dark-memories-of-stories.blog.cz  kde nejaké nájdete. Prípadne môžeme spriateliť blogy. Black Star :P

3 zuzu zuzu | Web | 20. května 2010 v 10:41 | Reagovat

ahoj :)
po potulkach internetom som natrafila na tvoju poviedku a nemohla som prestat citat do konca... namiesto ucenia sa na skusku... :D
dufam, ze pribudne nejaka kapitola coskoro...
ocenim ak sa ti bude chciet precitat si aj moj vytvor... :)

4 wladka wladka | Web | 30. května 2010 v 14:26 | Reagovat

ahojjj tak tu som uz hrozne dlho nebola
sice tuto poviedku necitam ale nikedy davno hej ale uz som zabudla o com je a znovu sa mi do nej pustat nechce :D :D :D
ale mam rada poviedku o dcere Umbrigeovej(ci jak)...ehm dufam ze je to tvoja poviedka lebo ked nie tak toto je potom mensi trapas :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama